Svet · Spojené štáty, Irak, Irán
Trump oslavuje odchod z Iraku ako „rozhodujúce víťazstvo“
Trumpov príspevok na sieti Truth Social bilancuje vyše 20 rokov vojny a 4 500 mŕtvych Američanov, pričom posledných približne 100 britských vojakov opúšťa Erbil spolu s americkými silami. Penzionovaný generál H.R. McMaster varuje, že odchod môže povzbudiť Irán, a tvrdí, že nie je jasné, či porážka Islamského štátu vydrží natrvalo
Vypočujte si príbeh
Stručná verzia
Americké a britské sily dokončili stiahnutie z Iraku v čase, keď Trump vyhlasuje „rozhodujúce víťazstvo“, zatiaľ čo penzionovaný generál varuje, že odchod môže povzbudiť Iran a Islamský štát.
- Americké a britské jednotky dokončili stiahnutie z Iraku po vyše desiatich rokoch
- Trump spomína 23 rokov, 4 500 mŕtvych, 31 000 zranených
- McMaster varuje, že odchod môže povzbudiť Iran a pomôcť Islamskému štátu
- Kurdistan hlási vyše 1 000 útokov dronmi od začiatku bojov s Iranom
- Iraq Body Count: od roku 2003 zahynulo vyše 200 000 civilistov
Infografika
Čo je nové
- BBC informovala, že posledných približne 100 britských vojakov opustilo Erbil spolu s odchádzajúcimi americkými silami, čím sa skončilo britské nasadenie v Iraku trvajúce vyše desaťročia.
- Penzionovaný generál H.R. McMaster povedal NPR, že načasovanie stiahnutia „povzbudí Iráncov“ a že nie je „jasné“, či porážka Islamského štátu vydrží natrvalo.
- Britskí predstavitelia uviedli, že delostrelci RAF Regiment zostrelili vyše 100 dronov počas úvodných šiestich týždňov vojny s Iranom, pričom správa OSN odhadla súčasné rady Islamského štátu na iba niekoľko stoviek bojovníkov.
- Organizácia Iraq Body Count odhadla, že od invázie v roku 2003 zahynulo najmenej 200 000 iráckych civilistov.
Poslední americkí a britskí vojaci opustili Irak, informovala BBC, čím sa skončila vojenská prítomnosť trvajúca vyše desaťročia v čase, keď Pentagon formálne ukončil misiu koalície proti Islamskému štátu. Prezident Trump oslavoval stiahnutie ako „rozhodujúce víťazstvo“ a pripomenul vyše 20 rokov vojny a viac než 4 500 mŕtvych Američanov, zatiaľ čo penzionovaný generál H.R. McMaster varoval NPR, že toto načasovanie by mohlo povzbudiť Iran a ponechať priestor na opätovný vzostup Islamského štátu.14710
Infografika
Stiahnutie
Iracké úrady uviedli, že vojenské stiahnutie Spojených štátov z krajiny je dokončené – sily opustili svoje posledné základne okolo 28. – 29. septembra 2026 a odchod bol formálne potvrdený do 30. septembra podľa dohody z roku 2024, uzavretej počas posledného roka prezidentského pôsobenia Joea Bidena a zrealizovanej za Donalda Trumpa.854
Britská vojenská prítomnosť sa skončila súbežne s americkou: BBC informovala, že približne 100 britských vojakov opustilo Erbil v koordinácii s americkým stiahnutím, čím sa uzavrelo britské nasadenie trvajúce vyše desaťročia. Americké a britské sily sa z Iraku stiahli už raz predtým, v roku 2011, no vrátili sa o tri roky neskôr, keď sa Islamský štát chystal ovládnuť krajinu. Jednotky oboch krajín pôvodne prišli do Iraku už v roku 1991, po tom, čo Saddám Husajn napadol Kuvajt.18
Tento krok priniesol oficiálny koniec operácie Inherent Resolve, vojenskej kampane proti Islamskému štátu, pričom počet amerických vojakov v Iraku podľa SyriacPress pred stiahnutím vrcholil na približne 2 500 osobách. Premiér Ali al-Zaidi pôvodne chcel, aby sa milície odzbrojili do 30. septembra, no termín posunul na 30. júna 2027, pričom najprv má nastať 90-dňové prímerie a následne postupné odovzdávanie zbraní, uviedla Deutsche Welle.183
CENTCOM uviedol, že Spojené štáty budú aj naďalej spolupracovať s iráckou vládou aj s kurdskými predstaviteľmi v boji proti akémukoľvek oživeniu teroristickej aktivity.167
Hovorca Pentagonu Sean Parnell uviedol, že koaličné sily a technika opustili leteckú základňu Erbil „usporiadaným“ spôsobom, pričom vyhlásil, že „dnes Spojené štáty a naši koaliční partneri formálne ukončili operáciu Inherent Resolve v Iraku“ a že stiahnutie „znamená úspešné zavŕšenie vojenskej misie, ktorá porazila ISIS“. Irak si túto chvíľu pripomenul štyrmi po sebe nasledujúcimi štátnymi sviatkami s názvom Dni suverenity, pričom premiér al-Zaidi označil 30. september za „začiatok novej suverénnej fázy pre Irak“.1
Prezident Trump si pripísal zásluhy za stiahnutie a vyhlásil: „Tento deň je víťazstvom pre Spojené štáty, víťazstvom pre Irak a rozhodujúcim víťazstvom nad ISIS,“ pričom širší konflikt zvlášť opísal ako „veľmi nákladný výlet do pekla“ a dodal, že do vojny Ameriku vtiahli zlé rozhodnutia.24
Trumpov príspevok na Truth Social išiel do väčších podrobností o cene vojny: konflikt trval 23 rokov, pripravil o život viac ako 4 500 amerických vojakov, zranených bolo 31 000 a okrem toho zahynuli aj stovky civilných zmluvných pracovníkov. Postavil ho do kontrastu so stiahnutím z Afganistanu v roku 2021, pri ktorom zostalo vojenské vybavenie v odhadovanej hodnote 7,12 miliardy dolárov, a namiesto toho sľúbil: „Chcem, aby odviezli každú skrutku,“ a jednoducho dodal: „Vraciame sa domov.“6
Podľa centra Soufan asi 2 500 amerických vojakov Irak v skutočnosti neopustilo, ale bolo presunutých z oblastí pod federálnou správou do kurdsky spravovaného severu, zatiaľ čo Washington odovzdal svoje diplomatické a logistické operácie na medzinárodnom letisku v Bagdade iráckym úradom – táto verzia udalostí sa ťažko zlučuje s inými správami, podľa ktorých väčšina odchádzajúcich vojakov smerovala do Jordánska. Tá istá správa uvádza, že kurdskí lídri formálne otvorili zlúčenie svojich síl pešmergov, pričom prezident Kurdskej regionálnej vlády Nechirvan Barzani vyhlásil, že zjednotená sila „bude súčasťou iráckeho národného obranného systému“, a že Ankara a Bagdad sa dohodli na postupnom odovzdaní vojenskej základne Bashiqa.1416
Veliteľ CENTCOM admirál Brad Cooper poďakoval odchádzajúcemu personálu a povedal, že „vďaka vašej húževnatosti, obetiam a profesionalite Islamský štát už nepredstavuje systémovú hrozbu pre národnú bezpečnosť Iraku“, pričom dodal, že iracké sily, „vrátane pešmergov a ďalších bezpečnostných síl Kurdistanského regiónu, teraz disponujú kapacitou, vedením a operačnou nezávislosťou na to, aby samostatne zvládali hrozby pre svoju vlasť“. Uviedol, že americké a koaličné sily v regióne „zostanú pripravené reagovať na akékoľvek hrozby zo strany Islamského štátu“.16
Priestor pre Irán
Jasim al-Bahadli, irácky analytik zameraný na šiitske ozbrojené skupiny, tvrdí, že Teherán je po odchode koaličných síl v pozícii, ktorá mu umožňuje získať strategickú výhodu. Toto hodnotenie zdieľa aj viacero ďalších médií, ktoré Irak opisujú ako krajinu stále nepripravenú samostatne zabezpečiť vlastnú bezpečnosť. Očakáva sa, že proiránske milície budú usilovať o väčší vplyv na bezpečnostné a politické rozhodovanie.2394
Politický analytik so sídlom v Bagdade Ahmed Younis povedal, že väčším nebezpečenstvom nemusí byť priame iránske zasahovanie, ale skôr to, že sa iránske spriaznené skupiny budú „cítiť čoraz sebavedomejšie v neprítomnosti západnej vojenskej prítomnosti“. Mohammed al-Jubouri, penzionovaný generál iráckej armády, ktorý velil brigáde bojujúcej proti Islamskému štátu, povedal, že teraz je najdôležitejšie, či bezpečnostné zložky krajiny „pripravili životaschopný plán B pre obdobie po odchode koalície“, a varoval, že v najhoršom prípade by Islamský štát mohol získať ozbrojené drony skôr, než si Irak vybuduje dostatočnú protivzdušnú obranu. Al-Bahadli dodal, že „poučenie z uplynulých dvoch desaťročí je, že bezpečnostné vákuá môžu byť mimoriadne nebezpečné“.5
Michael Knights z Washington Institute opísal trend bez okolkov: podľa neho angažovanosť Iranu v Iraku naďalej rastie, zatiaľ čo záväzok Washingtonu slabne. Upozornil, že takýto posun spravidla prináša negatívne výsledky. Jason Campbell z Middle East Institute zaujal vyváženejší postoj a naznačil, že jedným možným pozitívom je, že milície strácajú zdôvodnenie, na ktoré sa dosiaľ spoliehali pri udržiavaní zbraní, pričom sa zároveň pýtal, či pár stoviek amerických vojakov vôbec výrazne ovplyvňovalo situáciu, keďže Erbil aj Bagdad majú silnejšiu motiváciu udržiavať si dobré vzťahy s Washingtonom.1
Veliteľ Abu Mojtaba al-Yasiri z Iránom podporovanej zastrešujúcej skupiny Islamský odpor v Iraku označil stiahnutie za „historické víťazstvo iráckych odporových skupín“ a dodal, že „Irak dokázal, že jeho suverenitu nezabezpečia zahraničné sily, ale odpor a vôľa jeho ľudu“. V Iráne Amir Hayat Moqaddam, podpredseda parlamentnej Komisie pre národnú bezpečnosť, vyhlásil, že „v Iraku zavládne trvalá bezpečnosť, keď z krajiny odídu americké sily“. Al-Bahadli predpovedal, že proiránske milície budú stiahnutie prezentovať ako víťazstvo svojej veci.54
Zbor iránskych revolučných gárd zašiel ešte ďalej – vyzval Američanov, aby vo voľbách odstavili Trumpových spojencov v Kongrese, a stiahnutie opísal ako triumf toho, čo nazval osou odporu.6
Tvrdé krídla naviazali svoje zbrane na prítomnosť zahraničných síl a na širšiu úlohu Washingtonu. Harakat al-Nujaba a Kata'ib Hizbollah otvorene odmietli vládne požiadavky na odzbrojenie, pričom predstaviteľ milície Hussein Ali al-Mousawi vyhlásil: „Svoje zbrane sa nevzdáme. Snahy o sústredenie zbraní pod kontrolu štátu smerujú výlučne k tomu, aby odzbrojili odpor,“ pričom podľa Ynetnews tvrdil aj to, že „dohody uzavreté s Washingtonom jednoducho vymenili vojenskú okupáciu za ekonomickú okupáciu“. Vysoký predstaviteľ Nujaby povedal, že skupiny „v súčasnosti nemajú v úmysle vykonávať vojenské operácie“. Al-Zaidi, ktorý denníku New York Times povedal, že odzbrojenie bude dokončené do 30. júna 2027, označil túto otázku za „vec cti“, zatiaľ čo iracký predstaviteľ Qasim al-Araji uviedol, že pre výbor pre odzbrojenie neexistuje pevný termín a milície údajne tlačia na predĺženie lehoty do konca roku 2027.1014
Iránom podporované milície už pred stiahnutím ostreľovali americké základne a tento mesiac zaútočili aj na hlavné saudské ropovodné potrubie, uvádza StratNews Global. Tie isté skupiny podľa správ vykonávajú útoky na susedné krajiny na pokyn Teheránu.423
Podľa správ iracké milície napojené na Irán tiež koordinovali útok na Saudskú Arábiu s jemenskými húsíjskymi povstalcami. Predstaviteľ milície Abú Muyahid al-Asaf varoval Bagdad pred realizáciou toho, čo označil za americké plány, so slovami: „každá vláda, ktorá nepracuje v prospech ľudu, bude zvrhnutá všetkými prostriedkami.“4
Renad Mansour z Chatham House uviedol, že frakcie naklonené Iranu „budú naďalej útočiť na Spojené štáty a ich záujmy“ bez ohľadu na formálne stiahnutie. Mohammad Salih z Foreign Policy Research Institute upozornil, že „panujú veľké obavy, že Irak by sa mohol stať ďalším dejiskom nejakého významného regionálneho vývoja“, zatiaľ čo Lahib Higel z Crisis Group tvrdí, že „Washington nemôže diktovať vzťah Bagdadu s Teheránom, rovnako ako Teherán nemôže diktovať vzťah Iraku s Washingtonom“.2
Obraz medzi iránom naklonenými frakciami nebol jednotný. Kata'ib Hizbollah verejne oslavoval odchod amerických síl ako vyhnanie okupačných vojsk a nazval stiahnutie historickým víťazstvom irackých odporových skupín. Turecko medzitým oznámilo postupné stiahnutie z ďalších pozícií v severnom Iraku vrátane základne v Zilkane, pričom rokovania s Bagdadom o zostávajúcej zahraničnej vojenskej prítomnosti v krajine pokračovali.43
Obavy z návratu Islamského štátu
Islamský štát na vrchole svojej moci ovládal tretinu Iraku a predstavitelia citovaní viacerými médiami varovali, že strata amerického spravodajstva, logistiky a schopností dronov by mohla skupine umožniť obnoviť sily. Kurdský veliteľ Sirwan Barzani povedal: „Už viac než dva týždne pozorujeme pohyb spiacich buniek Islamského štátu, odkedy bolo oznámené, že dôjde k oficiálnemu stiahnutiu,“ pričom zvýšenú aktivitu priamo spájal s oznámením o odchode.2354
Vysoký bezpečnostný predstaviteľ Kirkúku Khalid al-Bayati vyhlásil, že „Islamský štát sa snaží vyslať odkaz, že skupina je stále silná a schopná uskutočniť krvavé útoky“. Iracké bezpečnostné sily samostatne oznámili, že objavili bunku, ktorá údajne plánovala samovražedné bombové útoky naviazané na termín stiahnutia, a SyriacPress upozornil, že prvky ISIS pôsobia aj po odchode amerických vojakov – citujúc pritom aj mínometný útok neďaleko sledovaného miesta, pri ktorom bola zranená civilná žena.298
Britské správy ukázali, aké vážne sa vzdušné ohrozenie Iraku stalo: podľa BBC delostrelci RAF Regiment zostrelili vyše 100 dronov počas úvodných šiestich týždňov konfliktu medzi USA, Izraelom a Iranom, pričom koaličná základňa na vrchole bombardovacej kampane čelila až 28 útokom dronov a rakiet za jediný deň. Správa OSN, ktorú BBC citovala, odhadla, že Islamský štát má v súčasnosti len niekoľko stoviek bojovníkov schopných nesofistikovaných útokov – ide o umiernenejší odhad než varovania niektorých iráckych a kurdských predstaviteľov pred opätovným vzostupom.1
Ľudská cena
Počet amerických vojenských obetí počas iráckej kampane, známej ako operácia Iracká sloboda, bol približne dvojnásobný oproti obetiam vo vojne v Afganistane, a sedem z 18 amerických vojakov, ktorí tento rok zahynuli v konflikte s Iránom, zahynulo priamo v Iraku. Straits Times a South China Morning Post uviedli, že počas viac než dvoch desaťročí vojny v Iraku zahynulo 4 500 Američanov – tento údaj nepotvrdili StratNews Global ani Modern Diplomacy; Sky News samostatne citovala rovnaké číslo 4 500 ako správu z jediného zdroja.237
Organizácia Iraq Body Count so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorá sleduje počet obetí vojny, odhaduje, že od invázie v roku 2003 zahynulo najmenej 200 000 iráckych civilistov, informovala NPR – ide o číslo odlišné od sporného odhadu strát amerických vojakov.10
Hodnotenie následkov
Analytička Atlantic Council Victoria J. Taylorová uviedla, že stiahnutie „uzatvára kapitolu americkej vojenskej prítomnosti v Iraku, ktorá sa začala inváziou v roku 2003, po ktorej padol Saddám Husajn“. Analytička Alina L. Romanowská dodala, že odchod Spojených štátov „bude v Iraku aj v celom regióne mnohými vnímaný ako ďalší príklad toho, ako Spojené štáty opúšťajú svojich partnerov“, zatiaľ čo Nate Swanson uviedol, že termín 30. septembra, kedysi kľúčový pre americko-iránsku politiku, „teraz má na vzťah medzi krajinami aj na samotnú vojnu len malý vplyv“.1
Devorah Margolinová povedala, že ISIS „už možno neohrozuje prežitie Iraku, no pokračujúca americko-iracká spolupráca a ostražitosť sú nevyhnutné na to, aby sa ťažko vydobyté úspechy nerozplynuli“. Omar Al-Nidawi varoval, že trvalé odstupovanie „hrozí, že Irak sa ešte viac posunie do iránskej orbity, čo otvára dvere obnovenej nestabilite“. Yerevan Saeed dodal, že kurdské komunity v Iraku a Sýrii „zisťujú, že prežitie teraz závisí od bolestivých kompromisov práve s tými centrálnymi mocnosťami, ktorým sa desaťročia snažili uniknúť“.1
Penzionovaný generál H.R. McMaster, ktorý v roku 2005 viedol 3. obrnený kavalerijský pluk v protipovstaleckej operácii proti bojovníkom al-Káidy v Tal Afare a v súčasnosti pôsobí ako senior fellow na Hooverovom inštitúte Stanfordovej univerzity, povedal NPR, že podľa neho prišlo stiahnutie v nesprávnom momente. Povedal, že si nemyslí, že na stiahnutie bol správny čas. Dodal, že tento krok pravdepodobne do istej miery povzbudí Iran a že nie je isté, či porážka Islamského štátu vydrží natrvalo, hoci zároveň uviedol, že cíti nesmiernu hrdosť na to, čo označil za hodnotné úsilie. Povedal, že pokračujúca americká účasť poskytovala irackým silám spravodajskú podporu v boji proti Islamskému štátu, a varoval, že iránom podporované milície pôsobiace mimo kontroly Bagdadu stále predstavujú hrozbu pre irackú zvrchovanosť.10
Kurdistan zostal nechránený
Stiahnutie tiež zanechalo Erbil, sídlo Kurdistanu, iráckeho polooautonómneho kurdského regiónu, bez americkej protivzdušnej obrany, a už o pár dní neskôr zasiahli tri drony objekt spojený s iránskymi kurdskými opozičnými skupinami. Podľa Deutsche Welle skupiny naviazané na Irán od februára zintenzívnili útoky tak na miesta spojené s Amerikou v Erbile, ako aj na zariadenia iránskych kurdských disidentov, zatiaľ čo Turecko, ktoré má v severnom Iraku svoje jednotky, oznámilo, že postupne odovzdá jednu zo svojich základní iráckej vláde.3
Kurdskí lídri žiadali zásah federálnej vlády. Nechirvan Barzani vyhlásil, že takéto útoky „nie sú v žiadnom prípade prijateľné a úplne ich odmietame“ a že „iracká federálna vláda musí splniť svoju povinnosť a zodpovednosť zabrániť týmto zločinom“. Masrour Barzani označil útoky na civilistov a civilné domy za „vojnový zločin“ a sľúbil, že „odovzdá hlas obetí medzinárodnému spoločenstvu, aby pomohol ukončiť útlak“, zatiaľ čo kurdskí predstavitelia tlačili na Bagdad, aby zastavil pôsobenie ozbrojených skupín z iráckeho územia.
Barzaniho frustrácia sa po stiahnutí ešte prehĺbila. „Hrozba je reálna – sme zraniteľní, útočí sa na nás,“ povedal stanici Al Jazeera. „Byť teraz ponechaní bez akéhokoľvek primeraného obranného systému je hanba.“2
Dronová kampaň si vyžiadala obete medzi civilistami. Kurdské záznamy zostavené v regióne uvádzajú 540 dronov vypustených na oblasti okolo Erbilu od februára, 111 na provinciu Sulaimaniju a 25 v okolí Dohuku, pričom do utorka zahynulo 14 ľudí a 93 bolo zranených. Medzi obeťami boli aj manžel a manželka, Musa Anwar Rasool a Mujda Asaad Hassan, ktorých dedinu zasiahli tri drony – útok, ktorý pripravil ich dve dcéry o rodičov; analytik kurdských záležitostí Wladimir Van Wilgenburg zdokumentoval posledné lúčenie rodiny. Miestne posúdenia, opierajúce sa o jediný zdroj, tvrdia, že dron bol vypustený z Iranu a že Teherán je pravdepodobne priamo zodpovedný.
Zraniteľnosť pozícií pri Erbile sa už ukázala v júli, keď pri kontrolovanej detonácii dronu na leteckej základni Erbil zahynul seržant armády Michael Swinton, uvádza The Epoch Times.711
Kurdskí predstavitelia vyjadrili znepokojenie nad odchodom. Jangish Awakalay, ktorý pôsobí na erbilskej kancelárii ministerstva zahraničných vecí, opísal tento moment skôr ako „prechod do novej fázy“ než jednoduché stiahnutie, pričom dodal, že najdôležitejšie je, ako Erbil, Bagdad, Washington a ďalší partneri nastavia budúcu bezpečnostnú spoluprácu.1
Ministerstvo pešmergov Iraku predložilo prísnejšiu bilanciu než predchádzajúce kurdské odhady a uviedlo, že región čelil „viac ako 1 000“ útokom dronov a balistických rakiet odvtedy, čo vypukla vojna s Iranom, pričom varovalo, že odchod amerických síl „bez zabezpečenia obranného systému je znepokojujúcou záležitosťou“. Niekoľko dní po tom, čo odišli poslední americkí vojaci, dron zasiahol tábor Azadi v okrese Koya, miesto spájané s iránskymi kurdskými opozičnými skupinami. Masoud Barzani, prvý prezident Kurdistanu, vyjadril vlastné znepokojenie a jednoducho sa opýtal: „Mohol by sa vrátiť Islamský štát?“3
Hrozba voči kurdskému vedeniu nadobudla osobný rozmer, keď dronový útok zasiahol priamo kanceláriu Masroura Barzaniho – eskalácia, ktorá podčiarkuje pretrvávajúcu zraniteľnosť regiónu aj napriek tomu, že predstavitelia opisovali americké stiahnutie ako riadené.4
Búrlivý rok 2026
Stiahnutie zavŕšilo pre Irak nestabilný rok. Americko-izraelská vojna s Iranom v marci znížila iráckú ťažbu ropy približne o 60 percent, parlament v máji schválil iba čiastočnú vládu, ktorá ponechala kľúčové bezpečnostné rezorty neobsadené, a prezident Trump počas júlového stretnutia v Bielom dome prisľúbil nové hospodárske dohody s Bagdadom, informovala Al Jazeera.2
Dve desaťročia, ktoré k tomu viedli
Vojna siaha do roku 2003, keď prezident George W. Bush nariadil inváziu, ktorá zvrhla Saddáma Husajna, a neskôr na palube lode USS Abraham Lincoln vyhlásil koniec veľkých bojových operácií slovami: „V tomto boji sme bojovali za vec slobody a za mier vo svete.“ Deklarovaným odôvodnením invázie bolo, že Bagdad vlastní zbrane hromadného ničenia, čo sa neskôr ukázalo ako nepravdivé, a podľa jedného zdroja sa opora al-Kájdy v Iraku upevnila až po príchode amerických jednotiek.9
Prezident Barack Obama oznámil ukončenie amerických bojových operácií a jednotky sa do konca roku 2011 do veľkej miery stiahli, no vrátili sa v roku 2014 po tom, čo Islamský štát v júni toho roka bleskovo dobyl Mosul, čo si v auguste vyžiadalo americké letecké údery s cieľom zastaviť postup skupiny smerom na Erbil; CENTCOM v tom istom roku vytvoril spoločnú operačnú skupinu CJTF-OIR pre operáciu Inherent Resolve.9
Veliteľ Ľudových mobilizačných síl naklonených Iranu Abu Mahdi al-Muhandis bol zabitý spolu s Kásemom Sulejmánim pri americkom údere dronom na bagdadskom letisku v januári 2020 – zabitie, ktoré vyvolalo vlny útokov Iranu a spriaznených šiitskych milícií na americké zariadenia. Podľa odhadov z jedného zdroja stáli Spojené štáty na tejto vojne za 23 rokov približne 1,7 bilióna dolárov a zahynuli pri nej státisíce Iračanov, k čomu sa pripočítava sporný údaj o 4 500 mŕtvych Američanoch.
Súbežný odchod Talianska
Taliansko ukončilo svoj 12-ročný vojenský záväzok v Iraku, pričom prispievalo silami do boja proti Islamskému štátu v rámci operácie Inherent Resolve aj do nebojovej poradenskej Misie NATO v Iraku, uviedol The Straits Times. Rím stiahol väčšinu svojho personálu po tom, čo nočný letecký úder v marci 2026 zasiahol vojenskú základňu v Kurdistane, a talianske a NATO sily sa s miestnymi orgánmi dohodli, že odchod dokončia do 30. septembra.5
Minister obrany Guido Crosetto uviedol, že odchod „znamenal prechod k väčšej iráckej zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť“. V krajine zostanú dvaja talianski karabinieri v rámci výcvikovej misie Európskej únie EUAM Iraq.5
Obrazy odovzdávania
Kontraadmirál Liam Hulin, ktorý velil spoločnej operačnej skupine koalície, dohliadal na odovzdanie základne v Erbile a vyhlásil, že koalícia dokončila usporiadaný odchod z Erbilu. Dodal, že pred nimi stojí v okamihu, ktorý nazval historickým – v okamihu, keď si národ nanovo berie svoj osud do vlastných rúk. Betónové múry, ktoré roky rozdeľovali bagdadské štvrte, padli, keď Irak oslávil to, čo Irish Times opísali ako trojdňovú oslavu zvrchovanosti – počet, ktorý sa líši od štyroch po sebe idúcich sviatkov „Dňa zvrchovanosti“, o ktorých informovali iné médiá.3
Bežní Iračania ponúkali protichodné hodnotenia. Mosulský fotograf Omar al-Husseini opísal, že jeho manželka oslepla po zásahu úlomkom z americkej guľky. „Môjho strýka zabil Islamský štát,“ povedal. Dodal, že keď dnes hovorí o odchode Američanov, cíti radosť premiešanú s úzkosťou. Ahmad al-Shammari, zamestnanec ministerstva školstva vo Falludži, to vyjadril jasne: povedal, že sa obáva, že Irak by mohol byť nakoniec celý pohltený. V Sulajmáníji si obchodník Sarkawt Ahmad spomenul na zmätok, ktorý nasledoval po stiahnutí v roku 2011, a podotkol, že si stále pamätá, čo sa stalo po tomto odchode. Nahlas sa pýtal, čo by im teraz, keď medzinárodná koalícia už nie je prítomná, mohli urobiť tieto proiránske frakcie.3
Analytici ponúkli podobne rozdelené hodnotenia. Adam Weinstein z Quincy Institute tvrdil, že Spojené štáty nemôžu ďalej predefinovávať tieto misie pod novými zámienkami – niečo, čo podľa neho trvá už 25 rokov –, zatiaľ čo premiér Ali al-Zaidi trval na tom, že každý Iračan si dnes želá, aby jeho krajina mala plnú zvrchovanosť, s mocou spočívajúcou výlučne v rukách štátu. „Zaväzujem sa ukončiť zákon džungle.“3
Bagdad buduje vlastné schopnosti
S odchodom amerických síl sa Irak snažil dokázať, že dokáže bezpečnosť zvládnuť aj bez vonkajšej pomoci. Iracké letectvo oznámilo, že prevzalo všetky prieskumné úlohy, ktoré predtým zabezpečovala koalícia, a bez cudzej asistencie uskutočnilo desaťdňovú misiu stíhačiek F-16 pod velením Chálida al-Tamímího. Saad Maan, iracký vojenský dôstojník, dohliadal na odovzdanie americkej logistickej a diplomatickej základne na bagdadskom medzinárodnom letisku.2
Vláda tiež oznámila plány na nákup protivzdušných systémov z Turecka aj zo Spojených štátov – krok, ktorý predstavitelia prezentovali ako reakciu na medzeru vzniknutú odstránením amerických batérií Patriot a C-RAM z Irbílu. Zásluhy na nastavení podmienok, ktoré neskôr naplnil premiér al-Zaidi, pripisujú bývalému premiérovi Mohammedovi Šiá al-Sudánímu, ktorý s prezidentom Bidenom vyjednal pôvodnú dohodu o stiahnutí z roku 2024.2
Prečo na tom záleží
Koniec dvoch desaťročí trvajúceho západného vojenského záväzku, na ktorom sa v konečnej fáze podieľali americké aj britské sily, neznamená koniec bojov: samotné kurdistanské ministerstvo eviduje vyše 1 000 útokov dronmi a raketami na región, tvrdo nastavené Iranu naklonené frakcie zostávajú rozdelené medzi vyhlasovaním víťazstva a tichým ustupovaním z boja a bagdadský harmonogram odzbrojenia siaha až do polovice roka 2027. Varovanie penzionovaného generála H.R. McMastera, že odchod môže povzbudiť Iran a že porážka Islamského štátu nie je jednoznačne trvalá, zvyšuje mieru rizika, hoci odhad OSN hovorí o tom, že skupine zostáva len niekoľko stoviek bojovníkov. To, ako sa bude ďalej vyvíjať vzťah medzi Washingtonom, Londýnom a Bagdadom po odchode vojsk, ovplyvní irácka snaha vybudovať si vlastné vzdušné sily a obranu, Trumpovo vykreslenie odchodu ako „rozhodujúceho víťazstva“ a odhad organizácie Iraq Body Count, podľa ktorého od roku 2003 zahynulo najmenej 200 000 civilistov. Pre európskych čitateľov odchod Talianska, meniaca sa prítomnosť Turecka, saudské obvinenia, že útok na jeho ropovod mal pôvod v Iraku, a dočasné zastavenie toku dolárov z platieb za irackú ropu zo strany Washingtonu ukazujú, ako priamo sa sporný bezpečnostný poriadok v Iraku dotýka európskych partnerov, zásobovania energiou a stability na Strednom východe.13410
Videá
Súvisiace príbehy
História verzií
- verzia 10 · Doplnené paralelné stiahnutie britských jednotiek z Erbilu, varovanie penzionovaného generála H.R. McMastera adresované NPR, že odchod môže povzbudiť Iran a ponechať Islamský štát neporazený, britské údaje o zostreľovaní dronov a oslabenej sile Islamského štátu, a odhad počtu civilných obetí od organizácie Iraq Body Count.
- verzia 9 · Doplnené Trumpovo oznámenie na Truth Social s podrobnými údajmi o obetiach, jeho porovnanie so stiahnutím z Afganistanu v roku 2021, výzva iránskeho Zboru revolučných gárd, aby Američania odstavili Trumpových spojencov, a rozsiahlejší citát Pentagonu a Aliho al-Zaidiho o prechode k bezpečnosti pod vedením Iraku.
- verzia 8 · Pridané Trumpovo vyhlásenie stiahnutia za „rozhodujúce víťazstvo“, dronový útok na kanceláriu Masroura Barzaniho, irácke plány na obstaranie protivzdušnej obrany a tvrdenia letectva o samostatnej prieskumnej a F-16 schopnosti, ako aj novo menovaní predstavitelia al-Sudání, al-Tamímí a Saad Maan.
- verzia 7 · Doplnená bilancia ministerstva pešmergov o vyše 1 000 útokoch dronmi/raketami na Kurdistan, útok na tábor Azadi, rozpoltená reakcia Kata'ib Hizbollah medzi oslavou a zastavením činnosti, obavy Masouda Barzaniho z návratu Islamského štátu a svedectvá bežných ľudí a detaily z osláv podľa Irish Times.
- verzia 6 · Pridaný súbežný dvanásťročný odchod Talianska s výnimkou pre výcvikovú misiu EÚ, vyhlásenie admirála Brada Coopera z CENTCOM, že Islamský štát už nepredstavuje systémovú hrozbu a že pešmergovia sú operačne nezávislí, ako aj hlbší historický kontext od invázie v roku 2003 a nepravdivého odôvodnenia zbraňami hromadného ničenia až po zabitie Kásema Sulejmáního v roku 2020 a sporné údaje o nákladoch vojny vo výške 1,7 bilióna dolárov.
- verzia 5 · Doplnené o formálne vyhlásenie Pentagonu o ukončení operácie Inherent Resolve, Dni suverenity, koaličné údaje o obetiach a zabitých, a nové podrobnosti o búrlivom roku 2026 v Iraku (pokles ťažby ropy, čiastočná vláda, Trumpov hospodársky prísľub), spolu s čerstvými vyjadreniami analytikov a Kurdov o rastúcom vplyve Iranu.
- verzia 4 · Opäť sa zameriava na dronovú kampaň, ktorá sužuje iracký Kurdistan – 540 dronov v blízkosti Erbilu od februára, 14 mŕtvych vrátane manželského páru, ktorého smrť kurdskí lídri pripisujú Iránu – ako aj na stiahnutie talianskych jednotiek, správu centra Soufan o presune amerických síl do severného Iraku a odmietanie milícií odzbrojiť.
- verzia 3 · CENTCOM potvrdil finálnu dohodu o stiahnutí, keď sa väčšina zostávajúcich amerických jednotiek presúvala do Jordánska, a vojak zabitý pri júlovom incidente s dronom v Erbile bol identifikovaný ako seržant Michael Swinton.
- verzia 2 · Irak predĺžil lehotu na odzbrojenie milícií do júna 2027 a vyhlásil 1. október za Deň nezávislosti, pričom útoky dronov na Erbil a odovzdanie tureckej základne poukázali na nové bezpečnostné obavy Kurdov po stiahnutí Spojených štátov.
- verzia 1 ·



