Kurdistan pod paľbou dronov po odchode Spojených štátov

Iracký Kurdistan sa po odchode amerických vojenských síl stal najzraniteľnejším regiónom – podľa kurdských záznamov bolo od februára na oblasti okolo Erbilu vypustených 540 dronov, 111 na provinciu Sulaimaniju a 25 v okolí Dohuku, pričom zahynulo 14 ľudí a 93 bolo zranených. Medzi obeťami bol aj kurdský manželský pár, Musa Anwar Rasool a Mujda Asaad Hassan, ktorí zahynuli, keď tri drony zasiahli ich dedinu – ich dve dcéry tak zostali sirotami. Kurdskí lídri Nechirvan Barzani a Masrour Barzani odsúdili útoky ako terorizmus a vojnový zločin a žiadali, aby Bagdad zastavil pôsobenie ozbrojených skupín z iráckej pôdy, zatiaľ čo miestne posúdenia priamo obviňujú Iran. Útoky prichádzajú po tom, čo americké sily opustili svoje posledné základne do 30. septembra 2026 a stiahli protivzdušnú obranu z Erbilu, a po tom, čo premiér Ali al-Zaidi posunul termín odzbrojenia milícií na 30. jún 2027.³⁵⁸¹⁴

Infografika

Zväčšiť

Stiahnutie

Iracké úrady uviedli, že vojenské stiahnutie Spojených štátov z krajiny je dokončené – sily opustili svoje posledné základne okolo 28. – 29. septembra 2026 a odchod bol formálne potvrdený do 30. septembra podľa dohody z roku 2024, uzavretej počas posledného roka prezidentského pôsobenia Joea Bidena a zrealizovanej za Donalda Trumpa.⁸⁵⁴

Tento krok priniesol oficiálny koniec operácie Inherent Resolve, vojenskej kampane proti Islamskému štátu, pričom počet amerických vojakov v Iraku podľa SyriacPress pred stiahnutím vrcholil na približne 2 500 osobách. Premiér Ali al-Zaidi pôvodne chcel, aby sa milície odzbrojili do 30. septembra, no termín posunul na 30. júna 2027, pričom najprv má nastať 90-dňové prímerie a následne postupné odovzdávanie zbraní, uviedla Deutsche Welle.¹⁸³

CENTCOM uviedol, že Spojené štáty budú aj naďalej spolupracovať s iráckou vládou aj s kurdskými predstaviteľmi v boji proti akémukoľvek oživeniu teroristickej aktivity.¹⁶⁷

Hovorca Pentagonu Sean Parnell uviedol, že koaličné sily a technika opustili leteckú základňu Erbil „usporiadaným“ spôsobom, pričom vyhlásil, že „dnes Spojené štáty a naši koaliční partneri formálne ukončili operáciu Inherent Resolve v Iraku“ a že stiahnutie „znamená úspešné zavŕšenie vojenskej misie, ktorá porazila ISIS“. Irak si túto chvíľu pripomenul štyrmi po sebe nasledujúcimi štátnymi sviatkami s názvom Dni suverenity, pričom premiér al-Zaidi označil 30. september za „začiatok novej suverénnej fázy pre Irak“.¹

Podľa centra Soufan asi 2 500 amerických vojakov Irak v skutočnosti neopustilo, ale bolo presunutých z oblastí pod federálnou správou do kurdsky spravovaného severu, zatiaľ čo Washington odovzdal svoje diplomatické a logistické operácie na medzinárodnom letisku v Bagdade iráckym úradom – táto verzia udalostí sa ťažko zlučuje s inými správami, podľa ktorých väčšina odchádzajúcich vojakov smerovala do Jordánska. Tá istá správa uvádza, že kurdskí lídri formálne otvorili zlúčenie svojich síl pešmergov, pričom prezident Kurdskej regionálnej vlády Nechirvan Barzani vyhlásil, že zjednotená sila „bude súčasťou iráckeho národného obranného systému“, a že Ankara a Bagdad sa dohodli na postupnom odovzdaní vojenskej základne Bashiqa.¹⁴¹⁶

Veliteľ CENTCOM admirál Brad Cooper poďakoval odchádzajúcemu personálu a povedal, že „vďaka vašej húževnatosti, obetiam a profesionalite Islamský štát už nepredstavuje systémovú hrozbu pre národnú bezpečnosť Iraku“, pričom dodal, že iracké sily, „vrátane pešmergov a ďalších bezpečnostných síl Kurdistanského regiónu, teraz disponujú kapacitou, vedením a operačnou nezávislosťou na to, aby samostatne zvládali hrozby pre svoju vlasť“. Uviedol, že americké a koaličné sily v regióne „zostanú pripravené reagovať na akékoľvek hrozby zo strany Islamského štátu“.¹⁶

Priestor pre Irán

Jasim al-Bahadli, irácky analytik zameraný na šiitske ozbrojené skupiny, tvrdí, že Teherán je po odchode koaličných síl v pozícii, ktorá mu umožňuje získať strategickú výhodu. Toto hodnotenie zdieľa aj viacero ďalších médií, ktoré Irak opisujú ako krajinu stále nepripravenú samostatne zabezpečiť vlastnú bezpečnosť. Očakáva sa, že proiránske milície budú usilovať o väčší vplyv na bezpečnostné a politické rozhodovanie.²³⁹⁴

Politický analytik so sídlom v Bagdade Ahmed Younis povedal, že väčším nebezpečenstvom nemusí byť priame iránske zasahovanie, ale skôr to, že sa iránske spriaznené skupiny budú „cítiť čoraz sebavedomejšie v neprítomnosti západnej vojenskej prítomnosti“. Mohammed al-Jubouri, penzionovaný generál iráckej armády, ktorý velil brigáde bojujúcej proti Islamskému štátu, povedal, že teraz je najdôležitejšie, či bezpečnostné zložky krajiny „pripravili životaschopný plán B pre obdobie po odchode koalície“, a varoval, že v najhoršom prípade by Islamský štát mohol získať ozbrojené drony skôr, než si Irak vybuduje dostatočnú protivzdušnú obranu. Al-Bahadli dodal, že „poučenie z uplynulých dvoch desaťročí je, že bezpečnostné vákuá môžu byť mimoriadne nebezpečné“.⁵

Michael Knights z Washington Institute opísal trend bez okolkov: podľa neho angažovanosť Iranu v Iraku naďalej rastie, zatiaľ čo záväzok Washingtonu slabne. Upozornil, že takýto posun spravidla prináša negatívne výsledky. Jason Campbell z Middle East Institute zaujal vyváženejší postoj a naznačil, že jedným možným pozitívom je, že milície strácajú zdôvodnenie, na ktoré sa dosiaľ spoliehali pri udržiavaní zbraní, pričom sa zároveň pýtal, či pár stoviek amerických vojakov vôbec výrazne ovplyvňovalo situáciu, keďže Erbil aj Bagdad majú silnejšiu motiváciu udržiavať si dobré vzťahy s Washingtonom.¹

Veliteľ Abu Mojtaba al-Yasiri z Iránom podporovanej zastrešujúcej skupiny Islamský odpor v Iraku označil stiahnutie za „historické víťazstvo iráckych odporových skupín“ a dodal, že „Irak dokázal, že jeho suverenitu nezabezpečia zahraničné sily, ale odpor a vôľa jeho ľudu“. V Iráne Amir Hayat Moqaddam, podpredseda parlamentnej Komisie pre národnú bezpečnosť, vyhlásil, že „v Iraku zavládne trvalá bezpečnosť, keď z krajiny odídu americké sily“. Al-Bahadli predpovedal, že proiránske milície budú stiahnutie prezentovať ako víťazstvo svojej veci.⁵⁴

Tvrdé krídla naviazali svoje zbrane na prítomnosť zahraničných síl a na širšiu úlohu Washingtonu. Harakat al-Nujaba a Kata'ib Hizbollah otvorene odmietli vládne požiadavky na odzbrojenie, pričom predstaviteľ milície Hussein Ali al-Mousawi vyhlásil: „Svoje zbrane sa nevzdáme. Snahy o sústredenie zbraní pod kontrolu štátu smerujú výlučne k tomu, aby odzbrojili odpor,“ pričom podľa Ynetnews tvrdil aj to, že „dohody uzavreté s Washingtonom jednoducho vymenili vojenskú okupáciu za ekonomickú okupáciu“. Vysoký predstaviteľ Nujaby povedal, že skupiny „v súčasnosti nemajú v úmysle vykonávať vojenské operácie“. Al-Zaidi, ktorý denníku New York Times povedal, že odzbrojenie bude dokončené do 30. júna 2027, označil túto otázku za „vec cti“, zatiaľ čo iracký predstaviteľ Qasim al-Araji uviedol, že pre výbor pre odzbrojenie neexistuje pevný termín a milície údajne tlačia na predĺženie lehoty do konca roku 2027.¹⁰¹⁴

Iránom podporované milície už pred stiahnutím ostreľovali americké základne a tento mesiac zaútočili aj na hlavné saudské ropovodné potrubie, uvádza StratNews Global. Tie isté skupiny podľa správ vykonávajú útoky na susedné krajiny na pokyn Teheránu.⁴²³

Renad Mansour z Chatham House uviedol, že frakcie naklonené Iranu „budú naďalej útočiť na Spojené štáty a ich záujmy“ bez ohľadu na formálne stiahnutie. Mohammad Salih z Foreign Policy Research Institute upozornil, že „panujú veľké obavy, že Irak by sa mohol stať ďalším dejiskom nejakého významného regionálneho vývoja“, zatiaľ čo Lahib Higel z Crisis Group tvrdí, že „Washington nemôže diktovať vzťah Bagdadu s Teheránom, rovnako ako Teherán nemôže diktovať vzťah Iraku s Washingtonom“.²

Obavy z návratu Islamského štátu

Islamský štát na vrchole svojej moci ovládal tretinu Iraku a predstavitelia citovaní viacerými médiami varovali, že strata amerického spravodajstva, logistiky a schopností dronov by mohla skupine umožniť obnoviť sily. Kurdský veliteľ Sirwan Barzani povedal: „Už viac než dva týždne pozorujeme pohyb spiacich buniek Islamského štátu, odkedy bolo oznámené, že dôjde k oficiálnemu stiahnutiu,“ pričom zvýšenú aktivitu priamo spájal s oznámením o odchode.²³⁵⁴

Vysoký bezpečnostný predstaviteľ Kirkúku Khalid al-Bayati vyhlásil, že „Islamský štát sa snaží vyslať odkaz, že skupina je stále silná a schopná uskutočniť krvavé útoky“. Iracké bezpečnostné sily samostatne oznámili, že objavili bunku, ktorá údajne plánovala samovražedné bombové útoky naviazané na termín stiahnutia, a SyriacPress upozornil, že prvky ISIS pôsobia aj po odchode amerických vojakov – citujúc pritom aj mínometný útok neďaleko sledovaného miesta, pri ktorom bola zranená civilná žena.²⁹⁸

Ľudská cena

Počet amerických vojenských obetí počas iráckej kampane, známej ako operácia Iracká sloboda, bol približne dvojnásobný oproti obetiam vo vojne v Afganistane, a sedem z 18 amerických vojakov, ktorí tento rok zahynuli v konflikte s Iránom, zahynulo priamo v Iraku. Straits Times a South China Morning Post uviedli, že počas viac než dvoch desaťročí vojny v Iraku zahynulo 4 500 Američanov – tento údaj nepotvrdili StratNews Global ani Modern Diplomacy; Sky News samostatne citovala rovnaké číslo 4 500 ako správu z jediného zdroja.²³⁷

Hodnotenie následkov

Analytička Atlantic Council Victoria J. Taylorová uviedla, že stiahnutie „uzatvára kapitolu americkej vojenskej prítomnosti v Iraku, ktorá sa začala inváziou v roku 2003, po ktorej padol Saddám Husajn“. Analytička Alina L. Romanowská dodala, že odchod Spojených štátov „bude v Iraku aj v celom regióne mnohými vnímaný ako ďalší príklad toho, ako Spojené štáty opúšťajú svojich partnerov“, zatiaľ čo Nate Swanson uviedol, že termín 30. septembra, kedysi kľúčový pre americko-iránsku politiku, „teraz má na vzťah medzi krajinami aj na samotnú vojnu len malý vplyv“.¹

Devorah Margolinová povedala, že ISIS „už možno neohrozuje prežitie Iraku, no pokračujúca americko-iracká spolupráca a ostražitosť sú nevyhnutné na to, aby sa ťažko vydobyté úspechy nerozplynuli“. Omar Al-Nidawi varoval, že trvalé odstupovanie „hrozí, že Irak sa ešte viac posunie do iránskej orbity, čo otvára dvere obnovenej nestabilite“. Yerevan Saeed dodal, že kurdské komunity v Iraku a Sýrii „zisťujú, že prežitie teraz závisí od bolestivých kompromisov práve s tými centrálnymi mocnosťami, ktorým sa desaťročia snažili uniknúť“.¹

Kurdistan zostal nechránený

Stiahnutie tiež zanechalo Erbil, sídlo Kurdistanu, iráckeho polooautonómneho kurdského regiónu, bez americkej protivzdušnej obrany, a už o pár dní neskôr zasiahli tri drony objekt spojený s iránskymi kurdskými opozičnými skupinami. Podľa Deutsche Welle skupiny naviazané na Irán od februára zintenzívnili útoky tak na miesta spojené s Amerikou v Erbile, ako aj na zariadenia iránskych kurdských disidentov, zatiaľ čo Turecko, ktoré má v severnom Iraku svoje jednotky, oznámilo, že postupne odovzdá jednu zo svojich základní iráckej vláde.³

Kurdskí lídri žiadali zásah federálnej vlády. Nechirvan Barzani vyhlásil, že takéto útoky „nie sú v žiadnom prípade prijateľné a úplne ich odmietame“ a že „iracká federálna vláda musí splniť svoju povinnosť a zodpovednosť zabrániť týmto zločinom“. Masrour Barzani označil útoky na civilistov a civilné domy za „vojnový zločin“ a sľúbil, že „odovzdá hlas obetí medzinárodnému spoločenstvu, aby pomohol ukončiť útlak“, zatiaľ čo kurdskí predstavitelia tlačili na Bagdad, aby zastavil pôsobenie ozbrojených skupín z iráckeho územia.

Barzaniho frustrácia sa po stiahnutí ešte prehĺbila. „Hrozba je reálna – sme zraniteľní, útočí sa na nás,“ povedal stanici Al Jazeera. „Byť teraz ponechaní bez akéhokoľvek primeraného obranného systému je hanba.“²

Dronová kampaň si vyžiadala obete medzi civilistami. Kurdské záznamy zostavené v regióne uvádzajú 540 dronov vypustených na oblasti okolo Erbilu od februára, 111 na provinciu Sulaimaniju a 25 v okolí Dohuku, pričom do utorka zahynulo 14 ľudí a 93 bolo zranených. Medzi obeťami boli aj manžel a manželka, Musa Anwar Rasool a Mujda Asaad Hassan, ktorých dedinu zasiahli tri drony – útok, ktorý pripravil ich dve dcéry o rodičov; analytik kurdských záležitostí Wladimir Van Wilgenburg zdokumentoval posledné lúčenie rodiny. Miestne posúdenia, opierajúce sa o jediný zdroj, tvrdia, že dron bol vypustený z Iranu a že Teherán je pravdepodobne priamo zodpovedný.

Zraniteľnosť pozícií pri Erbile sa už ukázala v júli, keď pri kontrolovanej detonácii dronu na leteckej základni Erbil zahynul seržant armády Michael Swinton, uvádza The Epoch Times.⁷¹¹

Kurdskí predstavitelia vyjadrili znepokojenie nad odchodom. Jangish Awakalay, ktorý pôsobí na erbilskej kancelárii ministerstva zahraničných vecí, opísal tento moment skôr ako „prechod do novej fázy“ než jednoduché stiahnutie, pričom dodal, že najdôležitejšie je, ako Erbil, Bagdad, Washington a ďalší partneri nastavia budúcu bezpečnostnú spoluprácu.¹

Búrlivý rok 2026

Stiahnutie zavŕšilo pre Irak nestabilný rok. Americko-izraelská vojna s Iranom v marci znížila iráckú ťažbu ropy približne o 60 percent, parlament v máji schválil iba čiastočnú vládu, ktorá ponechala kľúčové bezpečnostné rezorty neobsadené, a prezident Trump počas júlového stretnutia v Bielom dome prisľúbil nové hospodárske dohody s Bagdadom, informovala Al Jazeera.²

Dve desaťročia, ktoré k tomu viedli

Vojna siaha do roku 2003, keď prezident George W. Bush nariadil inváziu, ktorá zvrhla Saddáma Husajna, a neskôr na palube lode USS Abraham Lincoln vyhlásil koniec veľkých bojových operácií slovami: „V tomto boji sme bojovali za vec slobody a za mier vo svete.“ Deklarovaným odôvodnením invázie bolo, že Bagdad vlastní zbrane hromadného ničenia, čo sa neskôr ukázalo ako nepravdivé, a podľa jedného zdroja sa opora al-Kájdy v Iraku upevnila až po príchode amerických jednotiek.⁹

Prezident Barack Obama oznámil ukončenie amerických bojových operácií a jednotky sa do konca roku 2011 do veľkej miery stiahli, no vrátili sa v roku 2014 po tom, čo Islamský štát v júni toho roka bleskovo dobyl Mosul, čo si v auguste vyžiadalo americké letecké údery s cieľom zastaviť postup skupiny smerom na Erbil; CENTCOM v tom istom roku vytvoril spoločnú operačnú skupinu CJTF-OIR pre operáciu Inherent Resolve.⁹

Veliteľ Ľudových mobilizačných síl naklonených Iranu Abu Mahdi al-Muhandis bol zabitý spolu s Kásemom Sulejmánim pri americkom údere dronom na bagdadskom letisku v januári 2020 – zabitie, ktoré vyvolalo vlny útokov Iranu a spriaznených šiitskych milícií na americké zariadenia. Podľa odhadov z jedného zdroja stáli Spojené štáty na tejto vojne za 23 rokov približne 1,7 bilióna dolárov a zahynuli pri nej státisíce Iračanov, k čomu sa pripočítava sporný údaj o 4 500 mŕtvych Američanoch.

Súbežný odchod Talianska

Taliansko ukončilo svoj 12-ročný vojenský záväzok v Iraku, pričom prispievalo silami do boja proti Islamskému štátu v rámci operácie Inherent Resolve aj do nebojovej poradenskej Misie NATO v Iraku, uviedol The Straits Times. Rím stiahol väčšinu svojho personálu po tom, čo nočný letecký úder v marci 2026 zasiahol vojenskú základňu v Kurdistane, a talianske a NATO sily sa s miestnymi orgánmi dohodli, že odchod dokončia do 30. septembra.⁵

Minister obrany Guido Crosetto uviedol, že odchod „znamenal prechod k väčšej iráckej zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť“. V krajine zostanú dvaja talianski karabinieri v rámci výcvikovej misie Európskej únie EUAM Iraq.⁵